Phu quoc

Na tomto vietnamskom ostrove sme teda poriadne zrelaxovali. Náš príchod sem bol trošička komplikovanejší. Po vylodení sme si zobrali taxík, ktorý nás mal odviezť priamo na naše ubytko. Tento krát sme si zabookovali (ešte v Sajgone) rezort len pár metrov od pláže Long beach. Boli sme unavení z celonočného cestovania a nevedeli sme sa dočkať kedy dorazíme, ubytujeme sa a zaľahneme. Veď taxíkom to bude co by dup. ALE nebolo, náš taxikár nevedel nájsť náš rezort a povozil nás kade tade a ešte sa pýtal či je na správnom mieste. Nakoniec sme sa nechali vysadiť na hlavnej ceste a dopeškovali sme sami popri hlavnej ceste až do rezortu Hoa Nhat Lan Bungalow za 14,92 EUR/noc a 2 osoby, ktorý sme si dopredu bookli cez www.agoda.com

Náš domček bol nádherný, cez celú prednú stenu bolo okno z veľkými závesmi, krásny nový nábytok, veľká kúpelňa, a nechýbalo ani sedenie na terase na ktorú nám každé ráno nosili raňajky. Každé ráno sme si objednali čo chceme jesť (vlastne vždy sme si dali omeletu zo zeleninou, toastom a kávou (tá Vietnamská je jedna z najlepších káv akú sme pili, nevieme sa rozhodnúť či je najlepšia Bili alebo táto káva, ovocie sme si vždy kupovali čerstvé v stánku na ulici. Kým nám pripravili a doniesli raňajky tak sme si zacvičili.

Prišla na nás taká vyčerpanosť že prvé 2 dni sme nevyšli z nášho domčeka von okrem toho aby sme sa išli najesť. Dokonca sme sa neboli pozrieť ani na pláž. Len sme ležali v posteli a pozerali posťahované seriáli a ÁNO, ŠÉFE! Ááááno pána Polraicha ?

Ďalšie dni sa líšili len v tom že sme začali chodiť aj na pláž, síce cez stavenisko, kde si trebalo dávať pozor na čo šlapeš, ale žiadne výlety. Proste nič, len relax. Inak celý ostrov je v stavebnom rozmachu hotelov a reštaurácií. Stavia sa na každom rohu a niekedy to narúša pocit pohody dovolenkárom. Ale oproti iným miestam Vietnamu je Phu quoc omnoho pokojnejší ostrov, hlavne čo sa týka dopravy ? Po ceste na pláž mal jeden pánko stánok a predával tam obrovské balenia kešu orieškov, na ktorých sme sa stali závislí. Asi za celý život sme ich nezjedli viac ako tu na Phu quoc.

Náš prvotný plán bol zostať na tomto ostrove 1 týždeň. Tým že za týchto 7 dní sme vlastne nič nevideli, teda ak nepočítame okolie rezortu, našu pláž, kúsky ulíc cestou do reštiky a veeeeľa častí Áno, šéfe! sme sa rozhodli že si to tu predĺžime o ďalší týždeň. Od milej tetušky na našej ulici sme si požičali skúter za 130.000 dongov/deň a natankovali za 20.000 dongov. Okrem požičovne mala aj práčovňu (ktorú sme u nej taktiež využívali) a do tretice robila fresh smoothie. Asi tie najlepšie aké sme kedy pili. Dávali sme si čisto mangový alebo mango banán.

Na skútri sme si spravili výlet na známu (označovanú za najkrajšiu) pláž na Phu quoc – Sao beach. Bola pekná s bielym pieskom, palmami, barmi ale nás nejako zvlášť nenadchla. Bola veľmi preplnená turistami, doslova hlava na hlave a tam kde nikto neležal bola kopa vyplaveného bordelu (smetia). Dlho sme na nej nepobudli a išli sme ďalej objavovať ostrov. Prešli sme si mestečko, popozerali chrámy, ktoré boli krásne až gýčovo vyzdobené ako z vonka tak aj zvnútra.  Dokonca sme stihli ešte mrknúť na ďalšiu pláž Thom beach na druhej strane ostrova. Bola skôr len na pozeranie s plytkou vodou. Bol z nej pekný výhľad na breh Kambodže. Chvíľku sme sa kochali výhľadmi, už sa nám začínali ozývať aj naše prázdne žalúdky tak sme išli „domov.“ Btw, na tomto ostrove sme aj zabudli že sme vo Vietname, cesty boli úplne prázdne (teda okrem mesta, tam sme zapadli do menšej zápchy) a ani špina na uliciach nebola až taká, tak ako sme boli na Vietnam zvyknutí.

Jeden večer sme sa vybrali že si sadneme na drink na pláži. Všetky plážové bary boli plné a potom nás napadlo že cez deň sme na ulici hore videli v jednom klube stolný futbal. Keďže ho radi hrávame tak sme zamierili tam. Dali sme si drinky a ako sme tak hrali, všimli sme si že na stene medzi názvami miest a info o tom ako ďaleko sú od ostrova Phu quoc je aj naša Bratislava. A zrazu sme započuli slovenčinu. Ani vo sne by nás nenapadlo že majiteľ baru je Slovák. Roman (tak sa volá) spolu zo sinom Maťom si tu len pred mesiacom otvorili Blue Monkey Bar. Majú to prepracované a premyslené do detailu. A úplne najlepšia je ich domáca kokosová vodka. Jeden večer sme tam stretli aj dievčatá z Čiech, ktoré boli na dovolenke, tak sme sa s nimi zkokosovali z vodky ?

Dni utekali a prešiel ďalší týždeň, mali sme sa posunúť ďalej. Ale nám sa táááák veľmi nechcelo, preto sme si pobyt predĺžili zasa o ďalší týždeň.

Dokopy sme nerobili nič. Teda nič zaujímavé. Oddychovali sme, opaľovali sme sa, pozerali Ano šéfe!, pár krát sme si ešte požičali skúter a urobili si výlet do mesta, kde sme si kúpili aj mikulášske čapice, keďže sa blížil vianočný čas, tak aby sme mali nejakú výzdobu. Po večeroch sme hrávali karty, chodievali na pláž na západ slnka so smoothie, Romanovi do baru na kokosovú vodku a na kalčatko alebo do mesta prejsť sa nočnou promenádou. Nočné uličky v mestečku žili tak isto ako cez deň. Všade boli samé stánky s oblečením, suvenírmi a jedlom. Veľmi zaujímavý tu bol nočný market, kde si si mohol pochutiť aj na hadoch a iných šmakocinkách ?

Stala sa nám na ostrove jedna šokujúca príhoda, keď sme si odložili ovocie do chladničky na izbe, ktoré sme si kúpili pri ceste v stánku. Z trsu banánov, ktoré vybral Palo z chladničky, aby odtrhol pár banánov, mu vyliezol na ruku žlto-hnedý škorpión, dlhý asi 6 centimetrov 🙂 Zľakol sa, zareval a druhou rukou ho zmietol na zem, kde ho doklepol topánkou. Nevieme čo by nasledovalo, ak by ho uštipol, vraj malý sú nebezpečnejší ako tí veľký. Našťastie sa nič nestalo a odvtedy sme si ovocie vždy kontrolovali, či nám po ňom niečo nelozí 🙂

Z ostrova Phu qouc sme odchádzali 6.12., na Mikuláša. Áno, našiel nás aj tu v ďalekom svete a ráno sme si našli v našich mikulášskych čapiciach mango, banány, Vietnamskú kávu a veľké balenie kešu orieškov.

Maximálne oddýchnutí a plní síl opúšťame Phu quoc a aj Vietnam, smer Kambodža.